všetky múdrosti Peter Gregor
myslitelia neodchádzajú do dôchodku nikdy, myslenie často, muži sú deťmi, preto veria rozprávkam, akými sú mužmi, muž, ktorý neostal dieťaťom, bol dieťaťom, z ktorého nikdy nevyrastie muž, muž nie je starý vtedy, keď mu zošedivie hlava, ale myšlienky, musím dýchať, aby som mohol písať a písať, aby som sa nezadusil, môj život mohol byť jedna báseň, ale ja hlupák som chcel napísať dve, mnohí uzatvárajú manželstvá len preto, aby mali počas medových týždňov nejakú spoločnosť, mladosť spaľuje sama seba, keď dohorí, si už na rade ty, milujúca žena ti prepáči všetky tvoje nedostatky, nemilujúca ti neprepáči ani svoje, manželstvo je ustanovizeň, na vytvorenie ktorej je jeden primálo a dvaja priveľa, máločo tu už bolo tak často, ako niečo nové, ľudí mám rád, ale teba načo? linajky sú na to, aby sme vedeli, ako písať naprieč, lásku za peniaze nekúpiš, ale nie je od veci, ak láska vie, že ich máš, lásku je možné z hľadiska genetiky pochopiť, biochemicky adekvátne kvantifikovať, a teda logicky zdôvodniť, a teda logicky rozumne vysvetliť, ale ktorý idiot by sa na to podujal? láska na prvý pohľad existuje, ale keď s ňou dlho žiješ, neradno si kupovať okuliare, láska hory prenáša, ale len sex zabezpečí vítaný turistický ruch, ľahko ti stúpa sláva do hlavy? to preto, že tam zakaždým nájde veľa miesta, kým som pil tuzemský rum, myslelo mi to provinčne, odkedy tuzemský um, akoby mi to začalo myslieť európsky, kým príde ľudstvo k rozumu, ten už tam nebude, kto zdravo žije, umrie fit, kto za pravdu horí, na tom si ďalší zohrievajú svoju polievočku, kto vyvedie národ z tmy, stojí pred ťažkou úlohou: udržať svetlo, kto unesie ženu iného muža, prejavil silu tam, kde on slabosť – odniesol ju od seba, kto sľubuje lásku na celý život, nevie nič o živote, ani o láske, kto sa uspokojí s tým, že striasol okovy, toho onedlho spútajú pavučiny, kto sa nevie poučiť z cudzích chýb, má najvyšší čas robiť vlastné, kto sa dá opiť rožkom, toho triezvenie stihne medzi omrvinkami, kto nejde s nami, nemusí ísť proti nám, možno len tuší, kam ideme my, krása podlieha skaze vkusu svojho publika, keď sa vyzlieka lož, strháva zo seba šaty, keď pravda, tak mäso, keď sa v spoločnosti nahých prikrívaš figovým listom, neusúdia, že si cnostný, ale že tam máš figu, keď sa utne majster, spravidla najviac krvácajú tovariši, keď sa stretnú dvaja s rovnako beznádejnými diagnózami, tá ľahšia je tvoja, keď sa sám sebe nepáčiš, nie je chyba v zrkadle, no dobre, ale kde je chyba, keď sa páčiš? keď sa milenka, s ktorou sa stretávate kvôli sexu, začne sťažovať, že už dávno nebola na koncerte, nekupujte lístky, ale nájdite si novú, keď pravda prespí svoj čas, zobudí sa ako banalita, keď pravda dožije, zvykne ju čas pochovať alebo mumifikovať, keď myslenie bolí, hlava je zdravá, keď má človek smolu, prichytia ho na hruškách aj vtedy, keď lezie na čerešňu, keď je mi už súdené na staré kolená osprostieť, daj, bože, aby som osprostel na kolená, nie na hlavu, keď ideš k žene, prines plnú náruč, keď od nej, neber viac, ako sa ti zmestí do nohavíc, možno si aj tak zobral všetko, keď ideš do boja, nezabudni si starostlivo uviazať šnúrky na bagančiach, bolo by predsa hlúpe padnúť len tak, keď chceš milovať, miluj človeka, ale ak očakávaš vernosť, kúp si radšej psa, keď doba žiada priniesť obete, každý chce byť nosičom, nikto obeťou, keby práca naozaj šľachtila človeka, zem by bola zaľudnená šľachticmi, ale šľachta by ešte chodila po štyroch, každý z nás prinesie niečo na oltár doby, ibaže niekto život a iný - sviečku, každý sa hrá na svojom piesočku: jeden pečie koláčiky, iný stavia hrady a ďalší sa snaží zahrabať iných, každý má svoje starosti, nikto moje! každá žena je absolútne jedinečná, absolútne neopakovateľná, absolútne nenahraditeľná, ale našťastie hocikedy vymeniteľná,